EmoJi na bicykliSlovakPersonal

Cyklotúra od najsevernejšieho bodu Slovenska po najjužnejší, spolu s Berim.

August 17, 2025


This post is going to be in Slovak. Translate the page if you are non-slovak speaker ;)

Tak celkovo

Naša trasa bola naplánovaná už minulý rok, ale nebol priestor na tak dlhú dovolenku. Tento rok padol o dosť viac vhod, aj keď nájsť správny čas nebolo vôbec jednoduché. Nakoniec sme to úplne super trafili, pretože počasie bolo skvelé - ani raz nám nepršalo.

Naša naplánovaná cesta

Deň 1

Začíname skorou rannou cestou od Beriho smerom k Alenke. Prichádzame podľa plánu o ~8 hod ráno. Kecáme pomerne dlho, pohýňame sa, a po čase obedujeme na hranici v reštike Colnica. Skvelé ceny a OK kvalita. Ja nepodceňujem prípravu a dávam si halušky s rezňom. Štartujeme z "Przełęcz Klekociny" o ~14:00. Začiatok tlačíme, potom ťaháme, potom tlačíme. Po vytlačení na Modralovú dobýjame severný pól Slovenska (tak hovorí tabuľka na hríbiku) a po, zo začiatku náročnom, neskôr krásnom single tracku, sme odmenení jednoduchým zjazdom na novej asfaltke plnej miestnych športovcov. Pekná príroda, zo začiatku fotím každú tabuľku, no po piatej ma to prestane baviť... Cestou je viacero studničiek, takže s vodou nie je problém. Prejdeme krajom Oravskej Polhory, kde neodoláme a posedíme na kofolke pri lokálnych potravinách. Pokračujeme prvým reálne vyšľapaným kopcom a prechodom do Oravského Veselého. Všetci sme udivení krásou domov a drahosťou áut na tomto vidieku. Ďalej nás čaká vyše 20 percentné stúpanie na lúke nad Riečkou. Ja som odhodlaný ho aspoň skúsiť vyšlapať, Jituš mi verí, Beri len krúti hlavou a nakoniec všetci traja tlačíme až na vrch. Tesne pred cieľom máme ešte jednu ťažkú časť v podobe niekoľkých kilometrov na hlavnej oravskej ceste. V krátkosti by sa to dalo zhrnúť, že rozhodne nie všetci vodiči nechávajú povinných 1,5 metra odstupu. Končíme v Lokci, kde spíme vedľa futbaláku, ale predtým ešte dáme kofolku a pivo v Bridge bare a objednáme pizzu z donášky. Ja sa neovládnem a dám si XXL pizzu 1050g, z ktorej ale zjem iba tak cca 80%, začo si stále vyslúžim poklonu od zvyšku partie.

Deň 2

Z Lokce vyrážame pomerne neskoro, lebo balenie a vstávanie je náročnejšie ako na S&P. Hlavne je menej zima, takže sa nám chce menej. Dáme raňajky v Coope a potom šľapeme. Vyrážame na Kubínsku cyklomagistrálu, ktorá nás ponad Babín, Hruštín a popod Príslop privedie pod Kubínsku Hoľu, kde dúfame, že funguje aj letný turizmus a bude otvorené aspoň jedno z mnohých pohostinstiev pod lyžiarskym svahom. Našťastie je to tak a dávame pauzu na poloobed v jednej z reštaurácií. Pri prechode popod svah vidíme v akcii lákadlo letnej turistiky, ziplinu, v plnej kráse. Pokračujeme ďalej, niektoré úseky mega, niektoré mor a tlačíme. V jednom kopci, s neuveriteľne rozrytou cestou od ťažby dreva, pomáham Jituške a vytlačím aj jej bike aspoň časťou kopca. Za ním nás čakajú aj náročné zjazdy na kamenistých a štrkových cestách. Najzaujímavejšia vec je asi Jituškina nehoda, keď sa zošmykla z bicykla a odrela si celkom hlboko koleno. Našťastie som bol hneď za ňou, lebo lekárničku nosím ja. Ranu sme vymyli, obviazali a šli ďalej. Našťastie nič vážne. Cestou po opäť otravnej, ale aspoň celkom krátkej, hlavnej ceste narazíme na stánok s ovčími syrmi. Ja si kupujem a hneď konzumujem dve hrudky čerstvého ovčieho syru so soľou a zvyšné 2/3 posádky veľmi potešia bezlaktózové (!!!) ovčie nite. Končíme vo Varíne, kde po miernych zmätkoch dáme aj 15min pranie, sprchu a reštiku aj s chalanmi. V noci ešte krátky pokec s Alenkou a spíme na balkóne.

Deň 3

Vstávame od Alenky veľmi neskoro, lebo sme posledné dni mali málo spánku. Beri vstal síce skoro, ale musel ešte robiť nejaké opravy na biku, ale hlavne čakal na nás. Nakoniec sa vymotkáme a u Alenky v lekárni kúpime nejaké veci do lekárničky (na Jitkine ďalšie pády :) ). Cesta je veľmi náročná, kde na raňajky máme najdlhšie a najvyššie stúpanie celej trasy. Prechod ponad Strečno do Turca. Ale nevzdávame sa, ideme a sme odmenení krásnymi cyklotrasami a výhľadmi na vzďaľujúce sa Kysuce na jednej strane a približujúci sa Turiec na druhej. Vody je pomenej, našťastie dávame obed v Green bistre na okraji Vrútok. Ja dávam 2x porciu a neskôr ľutujem, lebo mi je ťažko a prdím - ale načapovali sme vodu a personál bol milý. Napájame sa na Tankovú cestu, ktorá nás vedie po malofatranskej strane Turca a ukazuje nám nádherné výhľady na Veľkú Fatru na opačnej strane. Stretli sme aj viacero krásnych rozhľadní a Jitušku veľmi teší pohľad na milovaný vrch Tlstá. Večeru dávame vo Valči v reštike Pohoda, ale kazia nám zážitok miestni vulgárni šípkári. Spíme vedľa futbalového ihriska, pravdepodobne v miestnom amfiteátri o ~9, lebo zajtra máme ťažký deň a musíme vyrážať skoro.

Deň 4

Vo Valči sa v noci diali veci... Ja som to prespal, ale Beri s Jituš majú viac zážitkov ako spánku :D. Ráno ešte musím opraviť defekt na zadnom kolese, ale ide mi to celkom od ruky po tréningu ešte v Bratislave. Vyrážame a prechádzame cez kopec veľmi peknou cyklotrasou s obrovským bicyklom na vrchu do Kláštora pod Znievom, kde dávame raňajky a kupujeme vodu, potom letíme ako draky až do Budišu, kde sa teším na prameň svojej obľúbenej minerálky, ktorý je ale sklamanie. Prúd tečie úplne tenučký a voda je neskutočne vajcová... Čapujeme aj tak a frčíme ďalej. Po výšľape k "Štyrom chotárom" pretíname cestu SNP, teda našu cestu z východu na západ :). Trochu zaspomíname na turistiku spred dvoch rokov a ako sa tieto výlety pekne spojili a fičíme ďalej až do Prievidze, kde obedujeme v reštike Woodstock. Je tam fajne, ale chládok na terase je celkom slabý, takže sa necítime až takí oddýchnutí. Frčíme ďalej, až do Kamenca pod Vtáčnikom, kde plánujeme spať na futbalovom štadióne, čo sa nepodarí, pretože sú tam miestni násťroční. Našťastie vyjdeme hore na kopec ku kostolu a Beri s Jituš nájdu super miesta medzi kostolom a cintorínom, kde to balíme.

Deň 5

V Kamenci dávame raňajky v Coope a nastupujeme na Tribečskú magistrálu. Tá nás vedie lesom po Veľké Uherce, kde začína Drahožická dolina, z ktorej odbáčame do veľmi strmého kopca plného černíc, ktoré sú síce veľmi chutné, ale aj veľmi ostré a ťažké na obchádzanie pri tlačení. Na vrchu už vidíme rovinku a tešíme sa z konca útrap na slnku a v černiciach. Ale zistíme, že predčasne... Na spodku sme sa rozhodli ísť "po značke" ako je zaznačená na mape aj keď sme videli, že v realite už vedie iným chodníkom. A ako sme stáli na vrchole vidíme, že od tejto novej správnej značky nás delí asi dvojmetrový pletivový plot. Síce cez neho vedie rebrík, ale po tom naše bicykle nepreložíme... Chvíľu zúfame, ale potom Beri zavelí, že na jednom preliačenom mieste plota by sa asi dali preložiť. Našťastie sa nám to naozaj podarilo a podávam jeden bike za druhým Berimu na druhú stranu. Jediná škoda tohto zážitku je, že nám nenapadlo tento zákrok zdokumentovať, takže ostáva len v našich spomienkach. Po tomto lúčnom dobrodružstve sa dostávame do "asfaltovej" časti Tribeču, kde sú stúpania síce dlhé a strmé, ale zato po krásnych nových asfaltkách. Jituš vtipkuje, že tribečskí lesníci by mali radšej stavať diaľnice ako tieto cesty pre ťažbu dreva. Dovezieme sa až do Zlatna, kde plánujeme spať v miestnej krásnej útulni. Najskôr však povinná zastávka v "Školke", miestnom pohostinstve, kam si objednávame aj donáškovú pizzu. Večer dlho vyzerá, že v útulni budeme sami, ale predsa len príde ešte jeden týpek, ktorý si založí oheň a pozve nás na melón, bohužiaľ sme všetci unavení a len zaľahujeme.

Deň 6

Tento deň je hlavne o tom dostať sa do Nitry na Zobor a potom už len otravná rovina cez Patince až do Bratislavy. Terén je náročný, ale ide to, až dokým neprichádzame pod Zobor, kde sa to proste musí tlačiť. Pred Zoborom sa ešte stihneme pokochať nákladnou lanovkou z kameňolomu do doliny. My s Jituš sme premotivovaní a vytrepeme si po červenej turistickej aj bicykle na samotný vrchol Zobora... Mega makačka, ale máme aspoň pekné foto... Beri to vymyslel lepšie, nechal bicykel na zelenej a na Zobor vyliezol sám. Zjazd nie je v o nič lepšom teréne ako výstup a hlavne Jituš na viacerých úsekoch radšej tlačí. V Nitre obedujeme v Bearded Brothers mega burgre. Potom frčíme ďalej po hrádzi a zo začiatku je to fajn, ale potom skončí asfalt a ideme po mierne nerovnom teréne zarastenom trávou a to je morda... Vkuse ten istý výhľad, samý drnc, únava, slnko... Končíme v Komoči, v kempe Oáza, kde sa vlieva Nitra do Váhu a my si tam namáčame nohy. Vo Váhu je celkom málo vody, takže po veľkej časti dna sa dá prejsť suchou nohou a je iba mierne mokrá, kúpať sa dá iba v jednom úzkom úseku, ale radšej uprednostníme sprchu v kempe. Dávame v bare ešte pár pív a nejaké horalky + tyčinky a balíme to v kempe, kde nám trochu dlhšie trvá rozhodnúť, kde sa zložiť. Nepríjemné prekvapenie je, že sprcha bola v noci už len studená - ale už sme fakt museli. Obidvoch s Jituš nás navyše neskutočne bolí riť a je tu veľa komárov.

Deň 7

Plán je dôjsť do Patiniec a skončiť nutné minimum. Hocijaké ďalšie km sú vítané. Bohužiaľ ráno zisťujeme, že bola rosa a máme mokré spacáky... Nie je čas to riešiť teraz, takže iba balíme a frčíme. Dohoda je, že raňajky až v Komárne. Ideme celkom fajn, je aj dosť príjemné počasie a miestami aj tieň. Na Slovnafte dávame hotdog a vodu, ale kým sa naraňajkujeme, tak začne byť mega teplo a na benzínke trávime cca hodinu... Cítime, že to dnes do Patiniec bude boj, ale dávame to. Cestou ešte stihneme pozrieť sútok Váhu s Dunajom a ruiny rímskeho tábora Kelemantia. Nájdeme odbočku na najjužnejšie miesto, kde nie je ale nič, iba komáre... Močíme ruky, dávame fotky a kocháme sa, že sme na konci zaujímavej časti. My s Jituš odchádzame, Beri sa ešte trochu prechádza a o chvíľu nám volá, že o pár metrov ďalej je aj tabuľa a máme sa vrátiť. Tak sa vrátime, dáme ešte jednu vlnu fotiek, zahádžeme si žabky na Dunaji a potom ideme naspäť do Komárna. Už sme dohodnutí, že ideme vlakom a dáme si za cieľ stihnúť ten skorší, čo sa nám s veľkou rezervou aj podarí. Naspäť ideme Leo expresom, v ktorom je celkom hic, ale aspoň nás už nebolí viac riť. Výlet končíme v Roxore, kde si dávame super burgery a tešíme sa z úspešného výletu.