EmoJi na prechádzkeSlovakPersonal

Túra od najvýchodnejšieho bodu Slovenska po najzápadnejší obsahujúca cestu SNP. Dokopy viac ako 900km.

July 31, 2023


This post is going to be in Slovak, because most of the text was written daily in Slovak during the hike itself. Translate the page if you are non-slovak speaker ;)

Trochu o ceste a o našej motivácii

Ja som bol už asi pol roka rozhodnutý ísť v lete na 3 mesiace na sabatikal a Jitka má možno posledné študentské prázdniny, lebo ďalší rok zvažuje pracovať. Preto sme rozmýšľali, ako by sme tento čas využili. Už dlhšie sme tak jemne uvažovali, že chceme prejsť cestu hrdinov SNP. Vedeli sme, že to je veľká fyzická a možno ešte viac psychická výzva, pri ktorej spoznáme seba, iných ľudí a krásy (aj nekrásy) Slovenska a jeho prírody. Takéto zážitky a výzvy máme radi a nikdy sme neabsolvovali takúto veľkú akciu, preto sa nám to zapáčilo. Tieto myšlienky boli stále silnejšie až sme si povedali, že poďme do toho.

Jitkini rodičia prešli cestu SNP pred 31 rokmi v predĺženej verzii ako prvú časť nimi vymysleného Transslovakia treku. Po letmom pohľade na mapu a zamyslení ako úžasne znie: "prešli sme krížom celé Slovensko", sme sa rozhodli aj my ísť podľa tohto plánu a prevziať pozmenený názov Translovakia track. Vrámci vlastnej originality sme pomenovali seba a svoju cestu na tejto trase ako "EmoJi na prechádzke" a pod týmto názvom sme vystupovali aj na stránke cestasnp.sk (ale o tom sa dočítate neskôr).

Pod rozšírenou verziou myslíme cestu z Novej Sedlice na Kremenec, čo je slovensko-poľsko-ukrajinské trojmedzie a zároveň najvýchodnejší bod Slovenska. Odtiaľ po poľskej hranici do Duklianskeho priesmyku, kde začína cesta hrdinov SNP. Po nej prejsť do Devína, kde končí a následne ešte doraziť do Záhorskej Vsi. Konkrétne do stredu rieky Morava, kde sa nachádza najzápadnejší bod Slovenska.

Ako nám to šlo?

Naša cesta, naplánovaná deň po dni. Plánovali sme počas cesty, vždy na 2-3 dni dopredu.

Na plánovanie sme využívali mapy.cz, ktoré majú veľmi dobré turistické mapy. Veľa miest má aj fotografie, čo je super pri plánovaní prístreškov, útulní a koľko vody je potrebné na daný úsek, lebo niektoré studničky a pramene fungujú iba občasne. Super bolo, že trasy sa dajú ukladať a exportovať, takže je to aj super spomienka. No a samozrejme to najdôležitejšie, existuje aj mobilná aplikácia, v ktorej sa mapy dajú stiahnuť offline, keďže nie všade je signál. Navyše sme kvôli šetreniu baterky často chodili v lietadlovom režime.

Počas cesty bolo veľa času na rozmýšľanie a vzniklo plno dobrých nápadov. Keďže sme obaja s Jitkou informatici, tak sme od začiatku chceli spraviť mini projekt, ktorý by zvizualizoval našu púť. Nižšie nájdete nami vytvorenú mapku. Ako prvý krok odporúčame mapku zväčšiť kliknutím na tlačítko vpravo hore.

A map is loading

Príprava

O tom čo potrebujeme sme rozmýšľali dlho, cca 3 týždne pred odchodom. Rozprávali sme sa s viacerými kamarátmi, ktorí SNPčku absolvovali a zapisovali ich odporúčania. Tiež sme čítali veľa blogov na internete. Samotnú prípravu by som rozdelil na dve časti: materiálna a fyzická.

Materiálna príprava

Pod materiálnou prípravou mám na mysli trvácne veci, hlavne oblečenie a športové doplnky. Všetky naše túry doteraz boli jednodňové a preto nám chýbalo veľa základných vecí (napríklad ja som nemal ani spacák).

Keďže cesta od Kremenca po Duklu ide s výnimkou Balnice mimo civilizácie, tak sme chceli byť poriadne pripravený aj na zlé počasie. Napríklad sme boli rozhodnutí ísť vo vysokých turistických topánkach aj keď veľa ľudí preferuje iba členkové. Toto sa ukázalo ako veľmi dobré rozhodnutie a osobne odporúčame vyššiu obuv - človek nerieši blato a lepšie drží členok. Nevýhoda je samozrejme extra váha, ktorá sa výrazne zvýši pri namoknutí.

Veľa ľudí odporúčalo merino veci. My s Jitkou sme žiadne nemali, ale rozhodli sme sa to vyskúšať. Obaja sme si kúpili merino tričko a ja aj ponožky. Obaja sme mali merino tričko najradšej. Tiež sme si každý ešte zobrali 2 ďalšie tričká - športové (typický kombinovaný materiál - polyester, elastán, bavlna) a bavlnené. Merino ponožky boli super, výrazne lepšie ako dlhé bavlnené, ktoré tvorili zvyšok mojej výbavy. Jitka mala obyčajné (10 eur za dva páry) turistické ponožky a bola veľmi spokojná. Celkovo je bavlnené oblečenie najpríjemnejšie na nosenie, ale zas dlho schne a keď je mokré, tak je ťažké. Športové oblečenie je ľahké a rýchlo vyschne, ale nesaje tak dobre pot a rýchlo začne smrdieť. Merino je taká zlatá kombinácia, je ľahké, pohodlné, rýchlo schne a nepríjemne smrdí až po viacerých dňoch bez prania. Treba sa nato, ale pozerať štýlom cena/výkon. Merino tričko stojí 30 eur, ponožky 20 eur, bavlnené alebo polyesterové alternatívy 5 eur a 3 eurá. Rozhodne merino veci nie sú prerekvizita pre túto cestu, a komu sa to zdá veľa, kľudne nech ide v bavlne a bežnom športovom oblečení.

Najdôležitejšia vec v našej výbave, sú nespochybniteľne paličky. Dajú sa kúpiť celkom lacno v Decathlone (z kade pochádza väčšina našej výbavy) a počas celej cesty sme ich nespustili z rúk. Naučili sme sa s nimi chodiť počas prvých 20 minút cesty, s tým že predtým sme ich ani jeden z nás nikdy nedržali v rukách.

Posledná zaujímavosť našej výbavy bola rolnička, ktorú som mal pripnutú na ruksaku kvôli odstrašeniu zvery, hlavne medveďa. Nemali sme žiaden sprej - osobne si myslíme, že je to blbosť. Zato sme ale všetkým naokolo cengali na nervy :).

Zvyšok výbavy, čo sme potrebovali dokúpiť - čelovka (druhú sme mali požičanú), klobúky, slnečné okuliare, pršiplášte, turistické gate (veľmi sa nám páčia mierne elastické z Decathlonu), karimatky a pre Jitku ponožky a turistická bunda.

Brali sme so sebou celkom veľa drogérie a liekov. Jeden 100ml šampón, mydlo (na ruky a ručné pranie), zubná pasta a kefky. Lieky klasika - čierne uhlie, Ibalgin, Acylpyrín, Paralen, Compeed, elastický obväz, Fenistil, a Ozonikon (viacerí nám ho odporúčali na kolená). Okrem toho sme mali ešte opaľovací a 2 repelenty proti kliešťom a komárom.

V poslednom rade spomeniem ako sme počítali s vodou a jedlom. Mali sme dokopy kapacitu 7.5l. Ja dve 2l fľašky a jedna 0.5l, Jitka dve 1.5l. Zriedkakedy sme to mali naplnené celé, väčšinou som bral vodu ja a Jitka bola iba "rezervná cisterna", z ktorej sme raz za čas preliali vodu ku mne, často nebrala Jitka žiadnu vodu. Jedlo sme mali chleba, paštiky (preferujeme trvanlivé Lunter a Májku), paprika (dlho vydrží, veľa vitamínu C, nepomačká sa), oriešky (ideálne nesolené, vysoká energetická hodnota), sladkosti (ale také, čo vydržia teplo), hroznový cukor, iso šumienky (ionťák). Obaja sme jedlo trochu podcenili a nebyť Balnice tak na východe by sme nemali čo jesť. Odvtedy sme už mali odhad koľko jeme a nemali problém.

Rád a materiálu na internete je dostupných strašne veľa. Je super ak má človek aspoň trochu niečo nachodené a vie si spraviť rozumný výcuc z toho čo a koľko treba. Veľa ľudí varuje pred záťažou a optimalizuje každý gram. Určite si netreba brať somariny (v tomto sme boli veľmi dobrý lebo jediná vec, čo sme nepoužili bol náhradný repelent - na naše prekvapenie vôbec neboli komáre a za celú cestu sme mali dokopy iba troch kliešťov). Míňať však stovky eur aby človek ušetril pár deka mi ale neznie ako dobrý deal. Radšej odporúčam mesiac pred odchodom viac chodiť, behať, drepovať a niečo prirodzene schudnúť :).

Pred odchodom z Bratislavy, sme si zvážili batohy - ja som mal 19kg a Jitka 11.2kg. Vážili sme s tým, že naplnené boli všetky fľaše s vodou a mali sme aj dosť jedla (okolo 5kg), taktiež v nich bolo všetko oblečenie vrátane toho, čo by sme mali normálne oblečené. Táto váha je skôr maximálna váha batoha akú sme niesli - reálne to bývalo menej. A čerešnička na torte - obaja sme schudli 5kg - a to sme sa vôbec nesnažili :). Fakt sme jedli strašne veľa, hlavne na ceste SNP, počas ktorej bolo veľa príležitostí.

Pre porovnanie koľko znamená "jedli sme veľa" je vhodný príklad, keď sme sa vrátili domov a išli na oslavný burger do Roxoru. Väčšinou si dáme po jednom burgri a ja dojem trochu od Jitky, jedny spoločné hranolky a po jednom alebo dvoch pivách a ledva vieme vstať od stola. Teraz sme mali obaja jeden burger, jedny hranolky, jeden a pol dezertu a dve pivá a odchádzali sme príjemne najedení.

Fyzická príprava

Moc nebola. Ja som sa venoval squashu a oddychovaniu, Jitka sa príležitostne venovala Frisbee. Posledné 2 týždne sme robili (skoro) každý deň drepy aby sme posilnili kolená. Treba ale povedať, že sme obaja mladí a pravidelne sa hýbeme. Určite by som fyzickú prípravu nepodceňoval ak človek nešportuje.

Najhoršie bolo, že sme si nedali žiadnu prípravnú túru, čo sa aj odzrkadlilo na našich problémoch s kolenami.

Celkové zhrnutie

Cesta nám trvala 33 dní a dokopy sme prešli viac ako 900km. Navyše 2 dni boli oddychové, takže v skutočnosti sme to dali za 31 dní. Na začiatku sme mali nehorázne zlé počasie, ale prekonali sme ho podobne ako ďalšie problémy typu pokazené kolená. Cesta bol psychická aj fyzická výzva, ale bol to aj relax v prírode. Spoznali sme veľa nových ludí, odniesli si nespočetne veľa zážitkov. Videli sme krásy prírody ale aj prietrže, búrky, potoky vody, potoky vody na nás, neskutčné horúčavy a podobne. Osobne sme si na ceste splnili všetko, čo sme plánovali. V budúcnosti by som sa rád vydal na podobný výlet, ale možno na bicykli - ešte uvidíme, či presvedčím Jitku :).

Pre predstavu pridávam aj naše výdavky, ktoré sme si počas cesty zapisovali a kategorizovali. Snáď to dá niekomu aspoň akú-takú predstavu. Upozrňujeme, že pre nás to bola dovolenka a na jedle a ubytovaní by sa dalo ušetriť.

  1. Nákupy, reštaurácie a krčmy.

    • Súčet dokopy = 1,502.36 EUR
    • Priemer na deň = 1,502.36 / 33 = 45.53 EUR
    • Priemer na deň per person = 45.53 / 2 = 22.76 EUR
  2. Ubytovanie

    • Súčet dokopy = 716.04 EUR
    • Priemer na deň = 716.04 / 33 = 21.70 EUR
    • Priemer na deň per person = 21.70 / 2 = 10.85 EUR
  3. Oblečenie a turistická výbava

    • Súčet dokopy = 773.52 EUR
    • Per person = 773.52 / 2 = 386.76 EUR
  4. Lieky

    • Súčet dokopy = 114.68 EUR
    • Per person = 114.68 / 2 = 57.34 EUR
  5. Zvyšné výdavky (napr. autobusy počas oddychových dní, vstupné do múzeí...)

    • Súčet dokopy = 61.98 EUR
    • Per person = 61.98 / 2 = 30.99 EUR

Deň po dni

Naše každodenné novinky a reporty sme pôvodne písali na stránku https://cestasnp.sk/na/emoji-na-prechadzke. Keďže texty boli písané po značnej únave a na mobile, tak im chýba diakritika a asi tam nájdete aj nejakú chybičku. Teraz v kľude a pokoji sme texty obohatili o diakritiku a mierne pozmenili aby sa ľahšie čítali. Stále sme však zachovali ich pôvodnú formu.

Deň 0

Deň 0 photo

Ahojte,

dnešný deň (deň 0) sme strávili cestovaním z BA do Novej Sedlice, kde prespávame v penzióne Kremenec. Rozhodne odporúčame. Mali sme tu aj večeru zakončenú štamperlíkom :). Zajtra skoro ráno začíname hike na Kremenec a plán je prespať v prístrešku na hrebeni. Má pršať, ale dúfame, že to zvládneme :)

Dneska iba takto sucho bez humoru, ale nebojte, zlepšíme sa. Držte palce, zajtra je deň D a náš oficiálny začiatok :)

Ďakujeme Jitkiným rodičom za odvoz a príjemnú spoločnosť :)

Deň 1

Deň 1 photo

Ráno sme dali raňajky v penzióne Kremenec (mali sme viacero vecí, všetko bolo dobré). Potom sme sa zviezli na "Skládka pod Kýčerou" odkiaľ sme šli pešo. Boli sme radi, lebo to ušetrilo kúsok cesty. Išli sme na Kremenec, občas spŕchlo, občas vykuklo slnko, ale išlo sa výborne… Na Kremenci boli menšie krúpy, ešteže mala turistická mapka striešku. Potom sme pokračovali ku altánku pod Čiertažou, kde sme dali obed a pokračovali až pod Jarabú skalu, kde dnes spinkáme…

Celkovo sme prezliekali pršiplášť asi 100x, lebo raz teplo, raz dážď atď… Podarilo sa nám ale nezmoknúť. Tento post je taký humorne suchší (ako naše veci), ale na záver intelektuálny vtip dňa: Išli sme cez kopec Hrubki a v jeho názve je hrubka.

p.s.: Posielame až dneska ráno, lebo pod Jarabou skalou nebol dostatočný signál.

p.s.: Na Kremenci sa oplatí nabrať vodu v poslednom prameni. Na Čiertaži bola voda a dala sa aj nabrať, ale nepotrebovali sme, lebo pijeme celkom málo, keďže nám väčšinu času prší.

Deň 2

Deň 2 photo

Zobudili sme sa za prvého svetla, ale premohli sme sa ešte ležať (fakt, že sa nespalo dobre, ikea matrac, čo máme doma, je výrazne lepší). Navyše ráno bola úplná hmla a pršalo. Všetko sme pobalili, navliekli pršiplášte a o 6 vyrazili smer Balnica, kde chceme prespať v hosteli.

Prvých 16 km krásna príroda, len furt chčšie a chčšie… Vidím dopredu 50 m a potom všetko biele okrem hnedého blata na zemi. V žiadnom prípade by som nešiel terénom bez našich vysokých topánok (fakt, že nie). Čerešnička na torte bola mokrá vysoká tráva, od ktorej nám premoklo všetko od kolien dole (topánky cez ponožku).

V Ruskom sedle sme vyšli na rozhľadňu, dali obed a začarovali prírodu, lebo odvtedy vyšlo slniečko a bola to najkrajšia časť, akú sme šli. Zatiaľ oba dni nás neotravuje hmyz, za čo sme veľmi radi. Na Ruskom sedle sme napustili vodu, o pár metrov ďalej je prameň Cirochy, ktorý som omrkol, ale ten bol suchý (nechápem ako, keď celý deň leje). Značka ukazovala 2:40, čo nesedí ani vzdušnou čiarou (možno ak šiel značkár autom). Do reality nás vrátil smerovník na vrchu Rypy, asi 35 minút vzdialený, ktorý už ukazoval rozumný odhad 4:05.

Ako sme sa blížili k Balnici, postupne dochádzali sily, posledný kilometer bola “kľukatá vrstevnica”, ale nejako sme to už dali. Na chate bola veľmi milá pani, ubytovala nás, dali sme si po fazuľačke (ja 2x) a dokúpili zásoby na najbližšie 3 dni v ich mini-obchodíku. Podarilo sa nám podpultovo kúpiť 1 kg chleba, bez ktorého by som začal rozmýšľať, ako sa loví srnka… (Jedla moc nemáme, keby tu nebol obchod, tak musíme celkom vymýšľať, čo ako).

Po večeri sme oprali seba aj oblečenie. Voda bola trochu vajcová, ale asi lepšie ako nič. Do topánok sme si dali noviny a dúfali, že vyschnú.

p.s.: Teta hovorila iba po poľsky, ale nejako sme sa pochopili.

Deň 3

Deň 3 photo

Ja som včera dokončoval túru do Balnice "z rezervy". Večer ma dosť vyplo a zobudil som sa veľmi čerstvý až ráno. Jitka vyzerala, že je "v najlepšom", tak som ju nechal spať a šiel ešte driemať. Vstali sme o 7, namazali nohy vazelínou (každodenný ranný rituál), dokúpili ešte nejaké jedlo navyše a o 8:30 vyrazili do krásneho slnečného počasia.

Cestou sme mali stretnúť dva pramene, ale oba boli suché. Trochu sme sa už začínali báť, takže sme začali šetriť vodou. Išlo sa ale výborne, mali sme krásny chodníček nižšie od kopca Bezkid.

V Sedle pod Košiarkou sme dali obed, a keďže tam bol aj signál, tak sme uploadli foto na Instagram a sem na stránku.

Tretí prameň išla obzrieť Jitka, a cestou späť jej konár napichol hlavu. Trochu potiekla krv, trochu viac slzy z vystrašenia. Ošetrili sme ranu a pokračujeme. Dohodli sme sa, že po vodu chodím už iba ja.

Pod Ľupkovským priesmykom bol cool tunel, na mape tam boli 2 pramene, ale fungoval až ten ďalej - aspoň sa mi cestou nič nestalo :). Príjemná odbočka a získali sme ďalšie 3 litre.

Ďalší prameň neexistoval, ale vody máme dostatok, takže nevadí. V oboch útulniach, ktoré nasledovali, bolo veľa smetí. Hlavne v tej poslednej, ktorá je navyše blízko cesty, takže nám je to nesympatické. Ideme spať kúsok vedľa pod širák, lebo dnes nemá pršať. Zajtrajší deň bude veľmi náročný, lebo najbližšia voda je vzdialená celkom ďaleko, a čaká nás terén "hore-dole".

Tempo máme ale veľmi slušné, z čoho sa tešíme.

Deň 4

Deň 4 photo

Dnes v noci nepršalo a nebola ani zima, podľa mňa ideálne počasie na spanie pod širákom. Ja som sa vyspal dobre, Jitka znovu nič moc - skoro celú noc bola hore. Vstali sme krátko po 5 a po dennom rituáli vyrazili o 6.

Cestou sme nabili mobily, a prvá pauza bola o pol hodinu na raňajky, druhá na Kanasiowke, kde na moje prekvapenie neďaleký prameň tiekol tenkým prúdom. Čupel som ako kačka asi 5 minút, kým som napustil 1.5 litra. Stálo ma to viac síl ako ranný kopec… Máme dosť vody, a najbližšia zastávka je vodojem, tak snáď tam bude aj voda (a tiež tam niečo zjeme). Zároveň, terén vyzerá ľahšie, takže obaja prezúvame do tenisiek.

Voda z prameňa pri Kanasiowke nechutila moc dobre, tak sme ju vymenili pri ďalšom prameni pri vodojeme - keď to Jitka vylievala, bolo mi až do plaču, koľko som musel čupieť a nič z toho. Tento prameň bol v hlbokej šachte, kam sme sa báli vliezť, že už nevylezieme. Nakoniec som sa ale odhodlal a nebolo to také zlé, ako vyzeralo. Voda chutí dobre, len je hrozne studená, čo bolo nepríjemné pri čapovaní.

Pri vodojeme sme dali aj dlhšiu pauzu na obed, dnes to bol chlieb s paprikou, paštikou a arašidmi. Prekvapivo to chutilo dosť OK.

Pred útulňou pri Čertižnom sme utekali pred búrkou s krúpami, ktorá nás za 5 minút úplne premočila. Krúpy boli veľké asi 1 cm, takže to aj celkom bolelo. Keď sme dorazili do útulne, boli sme dobre mokrí a rozhodli sa to zobrať do Poľskej dediny vzdialenej asi 30m. V polke sme si všimli, že búrka sa otáča smerom kam ideme, a tak sme sa rozhodli ísť naspäť do nášho plánovaného cieľa, prístrešok pri Kúte. Keďže sme boli celkom mokrí, tak sme dosť makali, a už fakt nevládzeme. Snáď sa tá búrka nevráti v noci.

Deň 5

Deň 5 photo

Po včerajšku sme sa rozhodli dať si kratší deň a spať v civilizácii, konkrétne v penzióne Medveď v Medveďom. Snáď to bude naše prvé a posledné stretnutie s medveďom.

V noci sme sa obaja dobre vyspali, prístrešok je tu fakt pekne spravený - veľký a s dobrou strechou. Vyrazili sme 6:45. Trocha prší, ale snáď sa vyhneme búrke.

Došli sme na Duklu, konkrétne ku vyhliadkovej veži. Dovolili sme si krátku pauzu, zaplatili po 1 eure a v cene mali toalety, vyhliadkovú vežu a múzeum - výhodnejšie ako meal deal v Tescu. Škoda, že nemali pitnú vodu. Príjemne sme sa porozprávali s predavačom vstupeniek a vojačkou. Upozornili nás, že obchod na hranici je zrušený, ale neďaleká čerpacia stanica funguje. Takže zásoby doplnené. Trochu po ceste SNP bol ďalší obchodík "sklep", ale na benzínke bol predsa len lepší výber (ale ak hľadáte chlast, tak sklep je pre vás).

Cestou do Medvedieho nás zase zastihla prietrž, a úplne sme zmokli, pod nami blato a tečúce potoky vody. Išlo sa fakt ťažko, hlavne nás oboch už bolia kolená. Mňa ľavé, Jitku pravé - dokopy ale máme 1 pár funkčných nôh a pokračujeme ďalej. Zatiaľ sa to dá.

V penzióne sa nám strašne páči, je tu super ochotná a milá pani, chcela nám vybaviť aj nákup a pomohla nám aj s ďalšími vecami. Fakt sme za to všetko vďační :).

Zajtra máme na pláne nezmoknúť (fakt už by sme nemuseli) a dať kratší jednoduchý deň (ktorý mal byť dnes, ale fakt že nebol). Snáď sa kolená dajú trochu dokopy...

Deň 6

Deň 6 photo

Ráno sme predpokladali odchod z penziónu o 9:30, čo nevyšlo. Vymotali sme sa až o 10:30. Túra do Svidníka, čo bol náš plánovaný cieľ, bola dosť ľahká a príjemná prechádzka po ceste. Ideál pre naše kolená. V Svidníku sme dokúpili mazanie v lekárni a v bufete v Kauflande dali obed a dokúpili zásoby.

Stále bolo celkom málo hodín, naše kolená bez bolesti, a zajtra má byť zlé počasie. Po dlhšom "idzem, nejdzem" plánovaní sa Jitka rozčúlila a zavelila, že teda idzem... Tak sme dali tempo a došli až do útulne na Čiernej Hore, kde dnes spíme. Postupne tu prichádzajú ďalší turisti, tak sa trocha dávame do reči a postupne to balíme.

Dneska to bola príjemná prechádzka, mali sme čas sa oboznámiť s katastrofami Karpatsko-Duklianskej operácie - vojna je to najhoršie, čo mohlo ľudstvo vymyslieť... Zajtra asi opäť zmokneme, skúsime vstať skoro a vyhnúť sa tomu. Držte palce.

Deň 7

Deň 7 photo

Dnes sme spali na Čiernej Hore v útulni. Bolo to celkom príjemné, ale Jitka sa zas nevyspala dobre. Po nás ešte prišli ďalší turisti, medzi nimi aj Ľubo a Bea, s ktorými sme sa skamarátili a dneska turistikovali. Túru sme začali 6:45 a išli celkom dobrým tempom.

V Kurimke sme zazvonili "anjelovi", rodine Gališinovej, ktorí nás pohostili a príjemne sme sa porozprávali. Doplnili sme si vodu a šli smer Andrejová.

Cestou do Andrejovej bol aj stupák, ale hlavne dosť nepríjemný klesák. Naše kolená stále bolia, a nezlepšuje sa to. Moje sa takmer určite zhoršuje, občas už krivkám aj keď stúpame do kopca. Mažeme ostošesť a dúfame…

Zajtra máme 2 možnosti, buď ostaneme v Zborove ešte ďalší deň a doprajeme kolenám deň ničnerobenia alebo zdoláme Stebnickú Maguru a posunieme sa aspoň do Bardejovských kúpeľov, prípadne Bardejova.

Deň 8

Deň 8 photo

Dneska sme sa vymotkali zase neskoro, až o 9:30. Bea s Ľubošom už boli preč. Kúpili sme v penzióne 2 fľašky vody s vysokohorskou prirážkou a vyrazili do Bardejova.

Počasie bolo nádherné, svietilo nám slnko a bolo príjemne teplo. Terén, po ktorom sme išli, bol prevažne suchý a dobre vychodený. Išlo sa super. Ďalšia voda bola nabratá až v Bardejovských kúpeľoch - nikdy sme ale nemali v súčte viac ako 4 litre, čo bolo super pre naše pokazené kolená…

V Bardejove sme dali zmrzku a spýtali sa na reštauráciu blízko pri ceste SNP. Slečna zmrzlinárka nám odporučila Pho Co, tak sme tam šli a príjemne si pochutili. Ja som využil príležitosť a dal si aj pho aj udon. Navyše mali Kofolu - proste sen. Keďže bolo krásne, tak sme zavolali do ubytka v Hervartove, že či nás ubytujú aj neskôr - a že pohodka… Tak teda ideme ďalšie kilometre.

Cestou sme stretli Jožka, ktorý pôvodne putoval s inou partiou, ale tá sa tak trochu rozpadla. Chytili sme sa do reči a kroku a nakoniec všetci spíme v Hervartove. Vo vedľajšej izbe je aj Ľubo, takže zase kecáme :). Zajtrajšok je ešte neistý, ale dokiaľ pôjdeme spať sa dohodneme. Kolená dneska takmer vôbec neboleli :)

Deň 9

Deň 9 photo

Dnešný cieľ bol pôvodne Veľký Šariš, ale Jožko nás presvedčil, nech ideme až do Malého Šariša, kde býva.

Na začiatku sme mali kopec Žobrák, vďaka Bohu za krížovú cestu, poctivo sme sa zastavili na každom zastavení :).

Obedovali sme vo vývarovni v Terni, ja som si dal 2x menu, Jitka iba 1x, a dali sme si ešte čapované pivo a radler. Zaplatili sme za to všetko 20 eur. Jedla bolo viac, než som za tú cenu čakal, a bolo výborné. Veľmi sme z tohto zážitku boli nadšení. Hneď vedľa bola lekáreň, v ktorej sme kúpili bandáže na koleno a ďalšiu vazelínu.

Cesta do Šariša bola celkom nepríjemná, lebo sa šlo prevažne po asfalte, čo bolí nohy (aspoň nie kolená).

Nakoniec sme teda došli až k Jožkovi domov, kde sa o nás s jeho rodinou krásne postarali a aj nám oprali špinavé veci. Sme za to veľmi vďační a ešte raz ďakujeme :).

Deň 10

Deň 10 photo

Vstali sme a dali kráľovské raňajky u Jožka. Vyrazili sme konečne skoro - o 9:30. Konečne po dlhšej dobe sa nám nepodarilo spraviť nadplán. Bolo to len suchých 27,5 km.

Išli sme popri povodí Hornádu, cesta bola trochu monotónna, plná múch, a terén bol tvrdý. Aspoň že to bolo v lese, ale stále sa šlo celkom ťažko.

Došli sme do Kysaku, kde spíme na ubytovni vedľa železničnej stanice. Veľmi dobrý pomer ceny a kvality, milá pani domáca, proste určite odporúčame budúcim návštevníkom.

Večeru sme dali kráľovskú v pizzerii Stefano, spolu s pivkom. Voláme to pipi (pizza pivo). V reštaurácii sme sa znovu stretli s Beou a príjemne pokecali. Zajtra sú plány dôjsť na Jahodnú, ale všetko sa môže zmeniť, takže určite čítajte aj zajtra.

Deň 11

Deň 11 photo

Dnes je cieľ chata Jahodná, za 25€ pre nás a berieme Jožka do prístelky. Vstali sme o 6:30, ale Jitka ešte išla vybrať hotovosť na stanici a my s Jožkom sme rozmýšľali čo nakúpiť v obchode… Kým sme nakúpili, bolo už 8:15. Stále by to malo byť dosť času na raňajky a dopustenie vody v prameni za Kysakom.

Vodu sme napustili, raňajky zjedli a konečne sa pohli smer Košice. Celkom pieklo slnko, takže cesta bola úmorná. Naša záchrana bola krčma Ovečka v Čermeli. Dali sme si tam po pivku (varia si vlastné) a dali na polovicu burger s Jitkou s vedľajšieho streetfoodu. Burger bol veľmi chutný ale mäso bolo raw (krvavé) takže pre budúcnosť by som určite povedal kuchárovi, nech spraví medium.

V krčme sme pozerali 8. etapu Tour de France a čakali kým prestane pražiť slnko a potom vyrazili. Príchod do Jahodnej mal byť v noci, ale to nám neprekážalo.

Bohužiaľ, cena v Jahodnej sa vyšplhala na 28€ pre človeka a prístelka bola možná tiež iba za plnú cenu. Pozor, na stránke je písané inak. Zhodli sme sa, že to je veľa, a že radšej prespíme pod širákom alebo v nejakom prístrešku.

Cestou nám písala Bea, že aj ona ostáva na Jahodnej a kúpila nám každému radler. S takouto motiváciou sme kopli do vrtule a vybojovali si náš radler a príjemný pokec s Beou. Snáď budeme mať šancu jej tento dobrý skutok oplatiť :).

Večer končíme 200m pod chatou Jahodná v prístrešku pod zjazdovkami. Je veľký, so strechou a podlaha je guma, takže s karimatkou a spacákom spíme na príjemnom mäkkom. V noci nemá pršať a má byť teplo, takže by to malo byť v pohode. Na svahu sme pred spaním videli srnky, ale snáď nič väčšie už neuvidíme :).

Deň 12

Deň 12 photo

V prístrešku sa spalo výborne, akurát nad ránom začala byť zima. Mne navyše bolo treba čúrať o cca 3:00 ráno. Vravel som si, že vydržím a išiel spať, ale asi hodinu som kvôli tomu nevedel zaspať. Premohnutý vlastným mechúrom som sa vzdal všetkého tepla v spacáku a vyšiel von čúrať - bol to magnificentný prúd.

No k veci, vstali sme všetci o cca 5 s tým, že nám je kosa a fakt už chceme ísť a zohriať sa chôdzou, ale zároveň sa nám moc zo spacákov nechcelo… Vyrazili sme krátko pred 6 a hneď nás čakal lyžiarsky svah. Pomohlo. Na vrchu sme dali raňajky a pokračovali. Cieľ bol jasný - Štós.

Počas cesty sme sa stretli s ďalšími kamarátmi a skupinový zraz bol na chate Erika. My s Jitkou sme sa príjemne najedli a dali aj palacinky ako dezert. Od Eriky nás opustil Jožko, ktorý sa vydal na cestu s Michalom. Takže tento deň sme šli prevažne sami.

Cesta na Kloptáň bola dosť vyčerpávajúca. Bolo to dosť po slnku a celkom divoký terén. Najhoršie bolo klesanie, pri ktorom ma rozbolelo koleno a začal som cítiť aj pravé… Jitka dopadla ešte horšie, asi si preťažila stehenný sval a teraz ledva chodí. Pozitívum je, že ju aspoň otlaky bolia menej. Stále, sme asi najbližšie k predčasnému ukončeniu cesty :(

Spíme priamo v kúpeľoch. Bol som tu pred 20 rokmi ako dieťa na liečení a bol to jeden z najhorších zážitkov. Zaujímalo ma, či si na to budem pamätať. Keďže Štós je ale veľký komplex, tak sme boli ubytovaní inde ako keď som bol na liečení. A teda pomer cena kvalita je veľmi zlý. Podľa toho ako nám bude ráno sa rozhodneme, čo ďalej.

Teraz nasleduje širší popis našej nespokojnosti so Štósom a veľkej spokojnosti s Bowling barom.

Ako som načrtol, cesta bola dlhá a náročná. Do Štósu sme dorazili dosť vyčerpaní a (slabo označená) hlavná budova bola ešte 5 minút dole schodmi. Na recepcii trvalo asi 10 minút, kým sme dostali kľúče a pani recepčná toho moc nenahovorila. Pýtame sa, či je tu na blízku nejaká reštaurácia. Vraj jasné, hneď vedľa. Tešíme sa. Jitka sa spýta priblblú otázku, že či tam varia. Vraj to už nie... Nedostali sme žiadne informácie ako s checkoutom, ale ani nič o izbe okrem toho ako otvoriť vchodové dvere. Poslala nás do pavilónu G. Pre istotu sme to dali do navigácie a zistili, že je to ďalších 5 minút pešo po asfalte. Už som bol fakt naštvaný. Po vstupe do izby narazili dvere do skrine, čo sa dá jednoducho vysvetliť nedostatkom miesta na izbe. Fakt menšiu izbu pre 2 osoby si neviem predstaviť. WC a sprcha sú na chodbe a spoločné pre celé poschodie. Sprcha má záves, ktorý je menší ako diera v sprchovom kúte. Oblečenie mám položené na zemi, lebo inde sa nedá. Žiadne mydlo/sprcháč, iba 1 spoločný toaleťák a po 1 uteráku (aspoň že ten bol). Na teplú vodu som čakal 3 minúty, ale potom išla dobre, štípali z nej ale oči a trochu smrdela. Postele boli ale veľmi komfortné, akurát ich bolo treba trochu odsunúť, aby sme získali prístup k zásuvkám. Nepovažujem nás za rozmaznaných Blaváčikov, čo nevedia prežiť bez "luxusu", ale za 26€ (per person) očakávam niečo iné. Toto bolo naše najdrahšie ubytovanie, a čisto kombinácia prístupu a kvality ubytovania bola najhoršia. Najsmutnejšie je, že toto je naše najdrahšie ubytovanie...

Večer nám písala Bea, že sú v Bowling bare a že či sa nepridáme, dokonca vraj ešte varia. Prekvapivo táto reštaurácia k nám bola bližšie ako tá, čo nám odporúčala recepčná. Btw. o Bowling bare nám nepovedala vôbec. Po príchode nás čakala partia kamarátov a mega príjemní majitelia. Objednali sme si pivko, niečo zjedli a príjemne pokecali. Kamaráti tu aj ostávajú spať, lebo terasa baru sa v noci mení na prístrešok pre SNPčkárov. My sa vraciame do Gčka.

Deň 13

Deň 13 photo

Jitkina noha sa má lepšie, ale stále ju to veľmi bolí. Včera sme navyše nič neoprali, takže máme všetko špinavé. Rozhodli sme sa, že si dáme deň voľna. Rozhodne neostávame v Štóse, ale pôjdeme busom do Smolníka do penziónu Mariana, kde už sme si zarezervovali noc veľmi príjemným telefonátom s pani domácou.

Ráno sme spali do 9, spalo sa obom výborne (postele sú fakt dobré). Krátko po 10 nás vyháňa pani upratovačka, lebo checkout je len do 10 (tušili sme, ale nevedeli) a kľúče treba dať na recepciu (zbytočných 5 minút asfaltky). Rýchlo sme sa pobalili, odniesli kľúče a šli do Bowling baru. Bohužiaľ, otvárali až o 14:00, ale videl nás tam pán majiteľ, ktorý tam rúbal drevo. Otvoril nám a dali sme rannú kofču a čokoládu ako raňajky, potom nám ukázal cestu na bus (skúste si porovnať ten rozdiel v prístupe).

V penzióne Mariana sa to trochu podobalo na Štós - WC a kúpeľňa sú tiež na chodbe, ale všetko o úroveň lepšie a krajšie a prístup je neporovnateľný. Oprali sme si veci v práčke a celý deň oddychovali.

Obedovali sme 30 metrov vedľa v reštaurácii Alžbetin dom. Menu za 5,5€ - odporúčame. Boli sme aj v múzeu baníctva, čo bol príjemný zážitok. Okrem toho sme už boli iba na nákupe a na pivku v krčme. Proste jednoduchý deň bez kráčania.

Ďalší cieľ je chata Volovec, čo vychádza na náročných 30km.

Deň 14

Deň 14 photo

Hneď z rána sme sa zdržali na izbe a na autobus 7:38 sme museli utekať. Prekvapivo nás z toho neboleli kolená, ale hlavne je dôležité, že sme ho stihli. Zo Štósu sme sa pohli krátko pred 8, cítili sme sa dosť oddýchnuto.

Kvôli dňu voľna nás naša skupina kamarátov nájdených na Ceste predbehla o deň a dnes ideme sami dvaja. Je nám za nimi smutno, ale na druhú stranu sme šťastní, že sme zas po čase sami dvaja.

Cesta na Úhornú bola super, mali sme nad sebou mrak, ktorý nám celý čas tienil. Terén bol úžasný. Išlo sa nám veľmi dobre okrem výstupu na Pipitku, kde Jitka dosť trpela. Cestou bolo veľa čučoriedok, ktorým sme samozrejme neodolali. Na Úhornej sme sa príjemne porozprávali s pánom z Holandska, ktorý ide E8 po etapách už asi 15 rokov. Dali sme obed (naša klasika - chlieb, májka, paprika a keksík).

Po Úhornej nás čakali 3 kopce, teda 3 stúpania a klesania... Mali sme pred tým rešpekt, ale aj táto časť sa nám išla výborne. Posledný klesák na chatu Volovec bol veľmi strmý, ale išli sme fakt opatrne a pomaly, takže to nebolelo.

Teraz sme už na chate a tešíme sa z príjemného prístupu, gulášika a pivka. Jedna veľmi smutná vec je, že ja som stratil po ceste svoj biely klobúčik. Dúfam, že ho niekto po ceste nájde a nejako sa ku mne vráti :)

Dneska to mal byť papierovo (resp. mapovo) náš najťažší deň, no vôbec sa tak necítime a tešíme sa na zajtrajšok :)

Deň 15

Deň 15 photo

Vstali sme na 6:30, lebo sme mali dohodnuté raňajky s chatárom, a bolo by trápne meškať... Raňajky boli fajn, ale ako obvykle mi nestačilo, tak som poprosil ešte párky. Posilnení sme vyrazili strmo po zelenej, po ktorej sme včera prišli. Výstup bol náročný, ale o 8:00 sme už pokračovali tam, kde sme včera skončili.

Prvá poriadna zastávka bola útulňa Gálová. Do nej nás okrem útulne a pocitu hladu hnala aj búrka, ktorá k nám mala čoskoro prísť. Stihli sme, na útulni dali obed, pivko, a ja som si dokonca aj zdriemol. Búrka trvala presne 4 minúty. Kebyže to vieme, tak sa tak nenáhlime... Nuž po boji je každý generál, ale keď sme počuli cestou hromy, tak sa nám zadky vrteli jedna radosť.

Pri útulni je aj prameň, ktorý šla napustiť Jitka (vyzeralo to bezpečne, tak sme upustili z pravidla, že po vodu chodím iba ja). Jitke sa nič nestalo, voda bola super. Vyrážame smer Dedinky.

Cestou klesáky a mierne kopce (okrem jedného, z ktorého nám šli vypnúť pľúca a nohy). Pomaly nám dochádzajú témy na rozprávanie, ale radi si užívame aj ticho a samotné chodenie. Cestou polemizujeme, či kúpiť alebo nekúpiť telku, a zrazu sme pred Dobšinským kopcom. Frajerina, čo vám poviem. Telku sme stále nedoriešili, ale prešiel nám čas. Cestou sme si užívali výhľad na Kráľovu Hoľu, kde snáď o pár dní budeme.

No a odteraz to už išlo iba dolu vodou (a aj dole kopcom). Jitku pri jednom kroku brutálne zabolelo koleno a odtiaľ pomaly krivká... Okrem toho má stále svoje predchádzajúce zranenia. Ako čerešnička na torte sa ukazuje podozrenie na zápal močových ciest. Premýšľame nad alternatívami, ale do Telgártu chceme prísť určite... Čo bude potom? Držte palce :)

Ešte na záver trochu pozitívnej energie. Spíme v Chate pod vlekom. Veľmi príjemná pani nám všetko vysvetlila a oprala. Na WC papier, v umývadle mydlo a utierky, v sprche sprcháč. Izba veľká, dokonca s chladničkou a ešte máme aj balkónik. Dokopy za 36€. Ja len tak, že Štós je fakt zlé miesto a už nikdy viac tam nevkročíme (ani deti mojich detí). Naopak, väčšina ubytovaní a chát, kde spíme, sú super a ľudia majú úžasný prístup, ktorý nás vždy poteší. Veľmi si to vážime a ďakujeme. Pani Jana nám odporučila reštaurácie v dedine a tiež povedala, že stíhame potraviny. Takže už máme aj nakúpené a končíme deň na pizzi a pivku.

Deň 16

Deň 16 photo

Ráno sme sa poponáhľali na autobus na Dobšinský kopec, kde sme včera skončili cestu. Jitka sa má lepšie, a predbežne sme vylúčili zápal močových ciest, stále ju ale trápia nohy. Ja som včera večer mal pravdepodobne teplotu (neviem z čoho), ale ráno som sa cítil fajn. Moje koleno sa už dalo dokopy, takže fyzicky som fit a teším sa z toho.

Počasie malo byť dneska drsné, podľa predpovede sme nemali šancu vyhnúť sa búrke. Predpoveď nevyšla, búrke sme sa vyhli, ale kúsok sme zmokli, celkovo ale nič strašné. Do Telgártu to bolo iba 22 km, a o 13:30 sme už odpočívali v café Depo. Pivko nám až tak nechutilo, ale určite odporúčame sa zastaviť.

Ubytovanie máme u Frajta, v izbe s Beou, a neskôr príde aj Hanka, s ktorou sme boli dlho dohodnutí na hrebeňovku Nízkych Tatier. Dáme večeru, isto pár piviek, a pôjdeme oddychovať pred výstupom na Kráľovu Hoľu.

Deň 17

Deň 17 photo

Včera sme dali večeru, oddýchli a vyrazili pohodlne až o 7:45. Náš cieľ bol Andrejcová, čo bolo cca 16 km, čo je papierovo náš najľahší deň.

Výstup na Kráľovu Hoľu bol fajn a prešiel nám rýchlo. Hlavne Jitke s Hankou, ktorým sa dobre šľapalo spolu. Mali sme zamračené a fúkal mierny, ale studený vietor. Najväčšia nevýhoda bola, že neboli mega cool výhľady, ale iba také coolové.

Cesta od Královej Hole po Andrejcovú šla po krásnom hrebeni. Škoda toho počasia a niektorých neprijemných klesákov. Na Andrejcovej sme boli medzi prvými, spíme na najlepších posteliach. Dali sme tu kapustnicu a pivko. Ubytko je za 7 € pre človeka, čo je objektívne dosť málo. Naopak, jedlo a nápoje sú celkom drahé.

Počas cesty šli Jitka a Hanka celý čas spolu a príjemne sa rozprávali. Ja som sa necítil dobre a volil som samotu a rýchlejšie tempo s viacerými pauzami. Mám nejaké menšie črevné problémy a býva mi dosť zima, bojím sa, že na mňa niečo lezie. Jitušik ako obvykle má problémy s kolenami a stehenným svalom na ľavej nohe. Zajtra ideme až na Čertovicu a Hanka tam musí byť do 18:00 (takže aj my). Chceme vstať skoro a dúfame, že to pôjde fajn. Akurát zajtra sa koná Nízkotatranská Stíhačka, takže nás budú obiehať ultra bežci (snáď nás budú aspoň motivovať).

Dúfame, že v motoreste na Čertovici doplníme sily a ja obzvlášť dúfam, že budú mať nejaký šalát alebo ovocie. Veľká vďaka Hanke, že je tu s nami a za dnešné jabĺčko, ktoré nám (hlavne mne) dosť pomohlo.

Deň 18

Deň 18 photo

Z Andrejcovej sme vyrazili už o 5:45. Terén bol celkom náročný, a po pár hodinách nás začali obiehať ultrabežci a ultrabežkyne z Nízkotatranskej Stíhačky. Bol to celkom úmorný deň, značkár na tejto trase bol veľmi optimistický, lebo vždy nám to trvalo tak o 1/3 dlhšie ako bolo napísané. A to sme sa ponáhľali, lebo Hanka potrebovala stihnúť autobus. Aby sme boli ale féroví, po ceste sme sa párkrát zastavili na čučoriedky. Tie boli skoro všade a boli výborné. Mám pocit, že mi aj trocha pomohli na črevné problémy.

V prístrešku 2 km pred Čertovicou bol pitstop pre pretekárov, ale kým sme tam dorazili my, tak už ostávali iba traja. Stále však mali dosť vody a suplementov, takže nás ponúkli a my sme sa nenechali dvakrát núkať. Po chvíľke vyzbierali všetkých SNPčkarov. Veľká vďaka! Dosť nás to posilnilo.

Posledné klesanie bolo veľmi mierne a dosť príjemné. Bývame v dome horskej služby a keď sme prišli, dostali sme zvyšok polievky z pretekov. Samozrejme sme to stihli pred odchodom Hankinho busu. Dali sme sprchu, pár kofoliek, pív a teraz oddychujeme. Prekvapivo tu nespí veľa ľudí, pritom na Andrejcovej bol dosť nával.

Večer nám spravil chatár super večeru, ktorá zasýtila. Tiež si perieme, ale keď som púšťal práčku som nezavrel bubon… Toto sa mi stalo prvýkrát v živote a cítim sa dosť trápne. Dúfam, že práčka sa nepoškodila a tiež, že všetky naše veci sú stále v bubne a nevypadli… O pár minút skončí program (po tom, čo som zavrel bubon a reštartoval ho) a uvidíme…

Zajtrajšok má byť slnečný a úprimne nevieme, kde skončíme. Plán bol Ďurková, ale ďalší deň majú byť búrky, tak rozmýšľame zajtra zamakať a potom si dať iba ľahký deň do Donovalov. Vyrazíme skoro ráno a cestou uvidíme.

Deň 19

Deň 19 photo

Podarilo sa nám 5:40 odísť z Čertovice. Jožko vstal čipernejšie, takže počas čakania na nás stihol aj raňajky. Od rána sme mali krásne počasie, bezoblačno, ale fúkal vietor, takže sa šlo príjemne. Dokonca miestami fúkalo až príliš, takže sme museli dať dlhé rukávy.

Náš optimistický plán bol doraziť až do Hiadeľského sedla, čo by bolo 41 km a 2000 výškových aj hore aj dole. Profilovo tiež žiadna sláva…

Prvá významná zastávka bola chata MRŠ, kde sme dali sirupovú vodu a trocha dočapovali vodu do fľašky. Jožko chcel ísť na Ďumbier, tak už dávnejšie odišiel pred nami. My sme sa nechceli zdržovať, takže sme vyrazili smer Chopok.

Po Chopok to bolo celkom preplnené, lebo veľa turistov sa zvezie lanovkou a pokračuje smer Ďumbier. Ale kto by sa tomu čudoval, je to naozaj krásna cesta s úžasným výhľadom. Keď sme dorazili ku Kamennej chate, tak sme zložili batohy a vybrali sa na vrchol Chopka. Moc sme si to neužili, lebo je to strašne blízko lanovky a ľudia sa tam všemožne fotia. Ale už sme tam boli, nabudúce nemusíme.

Rozmýšľali sme, kde dať obed, či Rotunda alebo Kamenka. Rozhodli sme sa pre Kamenku, lebo bola sympatickejšia. Veľmi odporúčame maxi šalát za 6€, čo bola veľká misa zeleniny. Konečne po x dňoch… Okrem toho mala Jitka maxi buchtu a ja 2 polievky a štrúdľu… Napustili sme si aj full vodu, lebo sme plánovali skipnúť chatu Ďurková (za doplnenie vody na bare sme platili 10 centov za deci, lebo vodu si nosia). Veľmi príjemná zastávka, ale bohužiaľ sme tam strávili trochu viac času, ako sme chceli.

Cesta od Chopku bola nádherná. Turistov už nebolo žiadnych a hrebeň to bol nádherný. Išli sme dobrým tempom, ale tým výhľadom sa nedalo odolať.

Naša posledná strategická zastávka bola na rázcestí pred chatou Ďurková. Chceli sme si dať krátku pauzu, keksík a rozhodnúť sa, či ideme alebo nejdeme ďalej. Podľa odhadov a skúsenosti nám vyšlo, že najskôr vieme prísť 9:30 a to by sme museli ísť fakt rýchlo. Posledný úsek je navyše ostrý klesák, takže sme to zabalili a ideme „potupne“ do Ďurkovej. Zajtra poobede má byť búrka, takže chceme vyraziť skoro a dúfať, že nás to chytí čo najneskôr (alebo vôbec).

Na Ďurkovej sú už naši starí známi a chvália nás, že sme nešli. Majú to už viackrát zídené a je to vraj najhorší úsek. Plánujeme dať večeru a ísť čím skôr spať. Snáď sa nám ráno podarí rýchlo vyraziť.

Deň 20

Deň 20 photo

Z Ďurkovej sme vyrazili 4:40 a boli sme veľmi tesne prví. V tomto čase sme vyrazili viac-menej všetci, lebo poobede mala byť búrka. Vyrazili sme na lačno a raňajky sme dali až 7:15 v sedle Košarisko. Dovtedy to bola iba jedna tyčinka a pár hroznových cukrov. Šlo sa super, nefúkalo, ale nebolo ani moc teplo. Začali sme za neskorého brieždenia a videli vychádzať slnko, keď sme boli na holi. Krása.

Do Hiadeľského sedla to už bol kúsok, ale so strmým klesákom z Prašivej, pred ktorým nás varovali. Jitka na tomto úseku dostala nejaký druhý dych, resp. nový pár zdravých nôh, a dole klesákom sa ju nedalo dobehnúť. Mne sa tiež šlo fajn, ale ja už som asi 3 dni bez ľubovoľnej bolesti… Jožko mal na tento klesák iný názor :). V tejto časti už začínalo byť aj dosť teplo. Nevadí, lebo v sedle sa dá doplniť voda. Postupne sme tu všetci dorazili a dali minipauzu. My s Jitkou sme sa hlavne vyzuli a trochu pomasírovali nohy.

Od sedla sa išlo na kopec Kozí Chrbát. Nikdy nezabudnem tento zážitok. Strmšie sa už ísť pomaly ani nedá… Miestami šľahalo neskutočne teplo, čo bolo neznesiteľné. Vyšli sme, ale trvalo to. Zvyšok partie vyrazil so sedla po menej strmej žltej a aj nás predbehol. Neskôr sme ich však dobehli.

Zvyšok cesty bol OK, mali sme už dohodnuté ubytko v penzióne Donly hneď pri značke. Ja som mal dosť unavené nohy v úplnom závere - asfaltka do Donovalov. Všetci sme to ale zvládli a ja, Jitka a Jožko sme tu boli o 13:30. Krátko po nás došiel zvyšok. Ubytovanie bolo možné až od 14:00 a bol tu trochu chaos (z časti spôsobený aj nami, lebo sme s Jitkou chceli izbu 2ku). Dali sme tu rýchlu polievku a po Kofole. Neskôr sprcha a oddych.

Večer sme dali večeru v penzióne (fakt tu dobre varia). Potom dali obchod a išli na 2. večeru s Jožkom. Na izbe sme sa dohadovali, čo zajtra, a vznikol nápad ísť až 40 km a dôjsť do zrubu Cabanka. Bude to brutálny deň, ale máme pocit, že sme na seba celkom mäkkí (hlavne v posledných dňoch). Plánovaný odchod zajtra o 4:00. Držte palce, bude najťažší deň.

Deň 21

Deň 21 photo

Podarilo sa nám vstať 3:25. Ja dokonca pred 3, lebo sa mi snívalo, že nezvonil budík, čo ma neuveriteľne vytočilo. O 4 sme už boli takmer hotoví a 4:15 sme vyrazili. Výnimočne sme museli chvíľu čakať na Jožka, ktorý sa podujal na týchto 40 km s nami. Vyrážame za tmavého brieždenia.

Jožko dáva raňajky v sedle Veľký Šturec, my len keksík. O 20 minút vyrážame smer Krížna po krásnom fatranskom chodníčku. Máme krásne počasie. Výstup na Veterný vrch sme si s Jožkom užívali, ale zvyšok posádky už irituje zvrásnený terén hore dole.

Potom nasleduje výstup na Krížnu, kde Jitke dochádza para. Asi sa zle vyspala. V Rybovskom sedle dávame pauzu na keksík a ionták, potom zdolávame Krížnu a odvtedy je to prechádzka ku Kráľovej studni, kde v prameni čapneme vodu a v reštaurácii dávame obed. O 13:15 vyrážame smer zrub Cabanka.

Najprv sme išli po štrkovej ceste, ktorá skončila až v sedle Malý Šturec. Bol to príjemný chodníček, ale výhľady neboli až také úžasné. Ja som si ale aj túto časť dosť užíval. Odvtedy sa už išlo iba lesom. Terén krásny, ale náročný. Najprv viacero malých kopcov hore dole, potom nechutný výstup na Svrčinník. Bolo to náročné a krásne a ja som si to dosť užíval. Jitka mlela z posledného, ale potom zabojovala a našla v sebe silu, dokonca sme jej ledva stíhali. Bolo to veľmi dôležité, lebo inak by sme prišli až po tme.

Od sedla Flochová nasledovala rovinka (podľa mapy mierny klesák) krásneho mäkkého chodníčka a okolo neho veľa dozretých čučoriedok. Škoda, že sme nemali čas sa zastaviť. No a potom, z ničoho nič, zrazu Jitka zastane a pokojným hlasom zakričí “aha, medvede”. Zrazu sa všetci dívame ako 200 m od nás bežia kolmo dva mladé medvede. My ustupujeme a dúfame, že nezmenia smer… Zvyšok cesty púšťame pesničky na mobile. Ja cengám rolničkou v ruke, Jožko búcha paličky o seba a ešte si spievame ľudovky. Inak sa ale až tak nebojíme :). Rýchlejším tempom sa dostávame na zrub Cabanka už o 19:20, kde dnes končíme.

Najväčší highlight dňa je, že sme videli naživo medveďa. Podľa mňa to bol náš najkrajší deň (zvyšok osadenstva nesúhlasí, Jitka nechce vstúpiť do Veľkej Fatry najbližšie dlho). Všetci sme ale na seba hrdí, že sme zvládli 40 km deň v takomto náročnom teréne.

Deň 22

Deň 22 photo

Ráno sme vyrazili 7:30 a celý deň by sa dal charakterizovať slovami nutný (alebo tiež nudný) deň z povinnosti. Šľapalo sa po odpudivom teréne, často lúky s vysokou trávou alebo nesympatickým senom alebo nejaká sprostá húština… Dnešný deň nás moc nebavil.

Za zmienku stojí tunel medzi Kremnicou a Banskou Bystricou, veľmi príjemne (a cenovo lákavé) posedenie v bufete Norika na Skalke, kde nám otvorili pred oficiálnymi otváracími hodinami a pohostili nás. Nasledoval stred Európy v kláštore Kapucínov. Tam sme hodili krátku reč s bratom Kapucínom, kde sme aj dočapovali vodu a tiež nám povedal, kde v Kunešove zazvoniť po ďalšiu. V Kunešove sme teda zvonili a príjemná pani nám dovolila dočapovať.

Potom nasledoval dlhý a otravný úsek až do Jožkovne v Chrenovských Lazoch, kde sme sa príjemne porozprávali a šli spať. Jožko je super a má krásne spravenú chatu. Veľmi sme si to užili a doplnili sily.

Dnešný deň bol teda po prírodnej stránke nezaujímavý, doplnili ho však príjemne stretnutia s ľuďmi (a žiadnymi medveďmi). Snáď zajtrajšok bude krajší.

Deň 23

Deň 23 photo

U Jožka bolo super, moc sa nám nechcelo vyraziť, ale museli sme. Chystali sme sa dôjsť do Fačkovského sedla, čo je ďalších 30 km.

Cesta bola zase celkom nezaujímavá, ale aspoň sme si ju krátili hrou Kontakt, jediný výhľad a pekná časť túry bol na kopec Vyšehrad, zvyšok bol z núdze cnosť. Jitka bola dosť unavená už z viacerých ťažkých dní za sebou. Keď som pred Vyšehradom zavelil, že obed až neskôr, tak Jitka sa nadopovala hroznovým cukrom. Na tom vyšla Vyšehrad a ďalšiu hodinu po ňom šla na cukríku z krabičky pre SNPčkarov.

Všetkých nás dorazili kopce Závozy a Baran, kde by sa dalo povedať, že sme liezli hore stenou a nie do kopca.

Na konci sme sa ponáhľali do Salaša Kľak, lebo sme dostali chuť na teplé jedlo. Dosť nepríjemný čašník, ale varia dobre. Máme zmiešané pocity, takže skôr neodporúčame, pokiaľ vám fakt nechýba teplé jedlo.

Najviac cool časť dňa bol náš spánok. Plánovali sme ísť do Kľačna (autobusom), kde sme chceli spať na futbalovom ihrisku. Bola tam ale zavretá krčma s otvorenou krytou terasou, tak sme sa zložili tam. Boli tam kamery, ale dúfali sme, že aj keď niekto príde, tak sa nejako dohodneme a nechajú nás tam prespať. Takže spíme dosť luxusne.

Deň 24

Deň 24 photo

V Kľačne sa spalo úžasne. Jitka síce bola hore od 4:30 a budíky sme mali na 5:30, ale vyspali sme sa všetci dobre. Jitka nás (mňa a Jožka) budila o 5:30, ale odmietli sme spolupracovať, lebo sa spalo príjemne… Išli sme na bus 7:22 a chceli predtým dať nákup a raňajky, ale to sme všetko s rezervou stihli.

Vyviezli sme sa naspäť do Fačkovského sedla a stretli Beu, ktorá sa na chvíľu zakecala s nami a šľapala ďalej. My sme dali 2. časť raňajok a začali dnešných 20 km do Zliechova. Cesta bola zase nudná, nikomu sa moc nechcelo, ja som bol prežratý a bolo aj zamračené. Jožko dobehol Beu a pokračoval jej tempom, nás naopak zdržiavalo Jitkine sranie (až 2-krát).

Dorazili sme do Čičmian a Bea, Jožko a ešte pán z Česka, ktorého meno sme sa zabudli spýtať, tam už čakali. Dokúpili sme nejaké veci na obed v obchode a dali čapované pivko a hranolky. Ja som vyjedol veci, čo sme ráno nakúpili, lebo sa mi ich nechce vláčiť na Strážov.

Pre istotu voláme do Zliechova, či majú ubytko pre nás 3 - vraj nemajú, lebo tábory. To sme nečakali a po kratšom rozmýšľaní sme sa rozhodli s Jitkou ostať v Čičmanoch, konkrétne v penzióne Javorina. O 2 dni musíme byť v Trenčíne a mali sme kus rezervu, takže nám nevadí skončiť skôr. Už sme ubytovaní, osprchovaní a dá sa tu aj vyprať (za 5 €). Je to zatiaľ naše najdrahšie ubytko (33 €), ale je to veľmi krásne a rozhodne by sme povedali, že to za tie peniaze stojí.

Deň 25

Deň 25 photo

Ráno sme sa motkali a z Čičmian vyrazili až o 9:30. Plán bol prespať v prístrešku v Hornej Porube. O 11 sme už boli na Lúke pod Strážovom. Vôbec sa nám ten kopec nezdal namáhavý (asi sme sa dobre zregenerovali v Čičmanoch), takže sme odložili batohy a šupli to na vrchol Strážov. Nasledovalo krátke pokochanie, fotodokumentácia a nejaká tá romantika a šup dole.

Do Zliechova sme dorazili akurát v čase, keď sú potraviny zavreté. Nevadí, lebo jedla sme mali dosť. Po 1 km som si však spomenul, že vody nie a máme pol litra dokopy. Kukneme mapy, či to pôjde dopustiť po ceste - nepôjde. Vraciame sa do dediny a milá pani pre nás otvorí krčmu mimo otváracích hodín. Dávame pivká, fake Kofolu a obedujeme. Už aj otvorili obchod, tak som skočil kúpiť nejaké sladkosti a kúsok pečiva na zajtra. Škoda, lebo sme tu stratili celkom čas. Btw. farma Zliechov zrušená, ale vyzerá, že je tam nový majiteľ, takže možno sa výroba niekedy obnoví.

Potom tam bol výstup na Vápeč, kde Jitka vypustila dušu, ale vyšla ho bez zastavenia.

Cestou Jitka našla ešte ďalšie možnosti bývania, ktoré boli bližšie ku značke. Jedna z toho je útulňa, ale na mapy.cz písali, že je zchátraná, druhé bol prístrešok Komorice, kde je aj prameň a jaskyňa. Šli sme tam a mne sa to strašne zapáčilo a presvedčil som Jitku, nech tam ostaneme a spravíme si oheň. Bolo to krásne. Spali sme na stoloch, ktoré ale boli celkom úzke. Našťastie ani jeden z nás nespadol (ale ja som k tomu nemal ďaleko).

Celkovo sa nám šlo super. Väčšinu cesty sme šli vedľa seba a bavili sa. Terén a počasie celkom príjemné, ale trochu pieklo.

Deň 26

Deň 26 photo

Budík bol dnes nastavený na 4:00, ale vymotkali sme sa až 5:15... Na to, že ideme už 26 dní, by sa dal očakávať aj lepší výkon...

Vstali sme tak skoro, lebo chceme doraziť čím skôr do Trenčína, kde pôjdeme vlakom do Bratislavy, lebo tam musíme niečo vybaviť. S touto odbočkou sme plánovali už od začiatku, a po pár týždňoch sme sa dohodli, že Trenčín je miesto, v ktorom vykonáme túto “pauzičku”. Nezúfajte, o pár dní sme späť silnejší a pravdepodobne aj rýchlejší :)

V Komoriciach nebol signál, takže vlaky sme pozreli až neskôr. Išli sme fakt silné tempo, takže sme sa moc nerozprávali a aj o dosť menej pauzovali. V Trenčianskych Tepliciach sme zistili, že vieme doraziť do Trenčína už o pol 2. Koncovú rovinku (rozumej 5 km od Kubrej) sme šli tak rýchlo, že by sme vedeli byť na stanici o 12:00. Uznali sme, že lepší nápad bude ísť do Billy a kúpiť si nanuk a nejaký chladený džús. Na stanicu sme dorazili 12:20, kúpili lístky na vlak 12:40, chvíľu posedeli a dopili na stanici a zrazu prišiel vlak.

Teraz už sme v Bratislave, ale duchom sme stále v Trenčíne. Čaká nás sprcha, pranie, oddych a zajtra nejaké tie povinnosti. Keďže dneska je ešte pol dňa pred nami, možno si skočíme do kina alebo len tak na prechádzku (v duchu nášho názvu tímu).

Deň 27

Deň 27 photo

Stále v Bratislave, ale čo bolo treba vybaviť, sme vybavili. Ja som si dokonca stihol kúpiť nový ruksak (menší) a ide s nami aj Jitkin brat Kubo.

Tešíme sa na zajtra.

Deň 28

Deň 28 photo

Vstali sme o 4:00, lebo vlak ide o 5:27. Chceli sme byť čím skôr v Trenčíne. Rýchlo sme zjedli melón, čo sme si večer nachystali, a utekali na električku. Podarilo sa. Vo vlaku sme dali raňajky a kúsok si pospali. Naša prvá etapa bola navštíviť kamaráta Ľuba, s ktorým sme sa zoznámili na východnej časti SNP. Ľubo a Zuzka nás pohostili a podebatovali s nami. Ťažko si vieme predstaviť lepšie ráno a radi by sme ostali aj celý deň, ale čakalo nás ~40 km. Ešte raz ďakujeme za pohostinnosť :).

Bohužiaľ, nešlo sa nám dobre. Zo začiatku sme šli celkom pomaly, a potom začalo pršať. Kubovi sa šlo ťažko a nestíhal za nami. Skúsili sme ešte odľahčiť ruksak a podaroval som mu palice, ale po 20 km sme sa dohodli, že sa rozdelíme. Škoda, lebo tých ďalších 20 km bolo po trochu ľahšom teréne (aj keď ešte stále pršalo). Ale išli sme o dosť rýchlejším tempom, takže výkon to bol tak či tak.

Pokračovali sme teda už iba ja a Jitka. Vody sme mali 4 litre a chceli obedovať a doplniť vodu v Monte Lope. Bohužiaľ, mali zavreté, takže sme odjedli z našich zásob a budeme šetriť vodou, aby ostala do zajtra do Myjavy. Po ceste bude možno ešte 1 prameň, ale pre istotu počítame bez neho.

Spíme v rozhľadni Obecnice s krásnym výhľadom na Moravu. Ráno chceme vstať skoro, lebo nás čaká ďalší ťažký deň. Je nám kúsok ľúto, že sme nechali Kuba po ceste a že si s nami neužil druhú (krajšiu) časť dňa.

Deň 29

Deň 29 photo

Ráno ma zobúdza Jitka veľmi skoro, že už musíme ísť a že je jej brutál zima, tak si mám švihnúť. O 5:00 sme už na nohách a začíname kráčať. O chvíľu nato dávame raňajky a pokračujeme. Obloha je zamračená a indikuje, čo bude nasledovať poobede.

Väčšina cesty na Myjavu bola s krásnym výhľadom na bielu hmlu, s luxusom chodníčka na 20 m dopredu. Samozrejme, po pár hodinách začalo aj pršať a už neprestalo. Terén bol krásny, nenáročný a až na ten dážď sa šlo dobre. Keďže sme mali na pláne 40 km, tak musíme aj cez dážď.

Pár kilometrov pred Myjavou dávame pauzu, lebo už sme na hrane premoknutia (z pršiplášťa steká voda, premokajú nohavice, od nohavíc ponožka, cez ponožku topánky). Na terase chaty Lipovčeky dávame proteínové tyčky, a sušíme pršiplášť a seba. Pozeráme SHMU radar a plačeme, lebo vidíme, že dážď tu s nami ešte pobudne. Jediný dôvod, prečo ešte nie sme úplne premoknutí, sú stromy, ktoré poskytujú akú-takú ochranu.

V Myjave sme išli do ázijského bistra. Okrem brutálnej porcie a fenomenálnej chrumkavej kačice s kofolkou si sušíme pršiplášte a ja neodmietam pozvánku na reštauračný hajzel. S výhľadom na dážď sedkáme a objednávame ešte jednu kofolku. Voláme na ubytovanie v Brezovej a zaisťujeme si izbu. Tešíme sa. Zdržali sme sa tam asi 1,5 hodiny, ale podarilo sa - prestalo pršať.

Ostávalo už iba cca 14 km a návšteva mohyly MRŠ - pekná. Potom nepríjemný klesák do mesta, ale došli sme. Ubytovať sa trvalo trochu dlhšie, ale nevadí. Izba stojí 30 €, ale je veľmi veľká, nová, pekná. Tešíme sa znovu. Nasleduje sprcha, ručné pranie, oddych, potom zmrzka v zmrzlinárni vedľa, nákup v Tescu a suchá večera na izbe („šetríme“). Teraz sme celkom unavení a Jitka sa obzvlášť bojí zajtrajška, ale nejako to zvládneme :).

Deň 30

Deň 30 photo

V Brezovej bolo dobre a spalo sa ešte lepšie. Vstávame neskoro a zdržujú nás ešte raňajky a balenie. Hýbeme sa až o 8:00. Nič moc.

Prvá etapa je Dobrovodský hrad, ktorý je 5 minút od značky. Po chvíľkovej rozprave ideme priamo do dediny - nechce sa nám zdržovať hradom. V dobrej vode dávame keksík a napúšťame dobrú vodu (aké poetické).

Nasledujú Záruby, na ktoré sme vystúpali v pohode, ale cestou z nich to išlo fakt pomaly. Krásny skalnatý hrebeň, ale išlo sa ťažko a opatrne, navyše klesák. Cestou stretávame milého pána, ktorý nám ponúka vodu, odmietame, lebo máme dosť - ale veľmi pekne ďakujeme za rozhovor a ponuku. Neskôr stretávame ďalšiu skupinku, ktorá nám daruje cukrík a tiež príjemne debatíme - ďakujeme :)

Končíme až na Amonovej lúke. Už tu spia dvaja ľudia, cyklista a SNPčkárka, ktorá ide od Devína. Prístrešok je ale dosť veľký, takže sa v pohode zmestíme. Snáď nebude v noci zima.

Dneska sme celý deň mali krásne počasie, prevažne krásne chodníčky ľahkej náročnosti, navyše sme dosť rozchodení. Už chápeme, prečo ľudia dávajú na konci také drsné kilometre. Jediný problém je, že od Dobrej Vody nebol tečúci prameň. Našťastie sme nabrali plné zásoby na Dobrej Vode a to nám vystačí aj na zajtrajšok.

Deň 31

Deň 31 photo

Spalo sa nám dosť dobre. Jitka klasicky hore skôr ako ja a neúspešne sa ma snaží zobudiť. Mne sa spalo fakt dobre... Vymotkávame sa až o 8:45, ale plán bol dôjsť len na Pezinskú Babu (25 km), alebo Volhovisko (35 km).

Na začiatku sme sa s Jitkou pohádali, lebo šla pomaly a ja som si z nej robil srandu. Hádka bola ostrá, ale nie tak ako kopec Vápenná a terén na ňom, prípadne klesák do doliny. Bol to fakt mor. Cestou sme sa ale aspoň udobrili.

Cesta na Pánske Uhliská tiež nič moc. Terén meh, išlo sa popri drôtovanom plote... Jitka mala nejaké fyzické problémy a fakt jej to dnes nešlo. Navyše sme vodu čapovali naposledy na Dobrej Vode, odvtedy buď neexistovala alebo bola iba stojatá. Našťastie na Hubalovej už bol dobrý prameň a poriadne sme sa napili a dočapovali. Dali sme aj poriadny obed, kúsok spŕchlo, ale papali sme pod stromami. Dávame pršiplášte a pokračujeme. Už ostávalo iba 2:30 na Pezinskú Babu...

Bohužiaľ, na Čermáku nás schytila neuveriteľná prietrž. Vyzeralo to, že do pár minút budeme úplne mokrí. Našťastie sme prevažne šli pod stromami a tie dosť zachytávali padajúcu vodu. Potom prietrž prestala a počas ťažkého výstupu na Skalnatú sme uschli (ale spotili sme sa neskutočne, lebo bolo dusno).

A keď už sme si mysleli, že dnešok nemôže byť horší, tak sa vrátila prietrž, ktorá trvala asi 30 minút. Takže sme premokli, ale že úplne. Samozrejme máme pršiplášte, ale voda z nich steká priamo do topánok, ktoré premokli zvnútra cez ponožku - kompletka. Odvtedy dokončujeme túru s bazénikom v topánke a pozorujeme kanáliky vody pod nami... Pripomína nám to východ a aspoň si vravíme, že ako sme začali, tak aj skončíme.

Posledných pár kilometrov pred Babou prestáva pršať a sem tam vykukne aj slniečko. Nám je to jedno, lebo "the damage has been done". V Pezinskej Babe ideme do chaty Korenný vrch, kde si dávame po 2 langoše a nejaké pivká a kofolku. Langoš bol asi najlepší, aký sme jedli. Ešte sme si vyprosili aj nejaké noviny do topánok, a v neďalekej reštaurácií Doma na Babe Jitka vykšeftovala rolku toaletáku - ďakujeme krásne. Spíme v neďalekom prístrešku a tešíme sa na zajtra. Dnes to bol škaredý deň s krásnym koncom.

Deň 32

Deň 32 photo

Noc bola veľmi príjemná, ráno sme sa zobudili a dali rýchle raňajky. Vyrazili sme o 6:00, čo bolo trochu neskôr, ako sme chceli, lebo o 9:00 sme boli dohodnutí na Bielom Kríži s Gabikou a Maťom, a podľa tabule to malo trvať 3:40... Samozrejme, už sme profesionáli a vieme pridať keď treba, takže 8:50 sme boli na Bielom Kríži, a na naše prekvapko bufet už bol otvorený, tak dávame kofolku a pagáč a šup ďalej.

Cesta bola príjemná, celý čas sme kecali a mali drakonické tempo. Maťo s Gabikou nás ťahali často nad naše tempo, ale nesťažovali sme sa. Proste nám to šlo.

V Mlynskej Doline sa cítila Jitka dosť zle, asi chytila menší úpal cestou na Slavín. V Cubicone dávame obed v reštaurácii Pho Viet. Vynikajúce. Neuveriteľne sme smrdeli, ale my s Jitkou sme sa ešte aj vyzuli - našu auru museli cítiť až do kuchyne, ale nevyhodili nás :). Dali sme ešte rýchly nákup v Bille, kde som si kúpil druhú časť obeda (croissanty a sladkosti), a zvyšok posádky si dal nanuk. Posilnení sme vyšli ďalej na cestu, prešli 50 metrov, a začalo neplánovane pršať, tak sme sa schovali pod autobusovú zastávku. O 20 minút prestalo a pokračujeme.

Zvyšok cesty po Devín išiel celkom rýchlo. Na začiatku občas ešte pomrholilo, a v blízkosti bolo počuť hromy, ale o chvíľu to prešlo. Na Devínskej Kobyle boli cool bunkre, v jednom z nich som sa bol pozrieť - tam by sa krásne natáčal nejaký horor. Potom klesák do Devína, ktorý bol celkom nepríjemný, ale už bolo jasné, že to dneska dáme...

V Devíne dávame víťazné pivo a Maťova mama nás vezie domov. Ideálny deň. Zajtra plánujeme skončiť celú našu púť, najprv sa skoro ráno odvezieme na Devín a budeme pokračovať do Záhorskej Vsi. Ale o tom si povieme viac zajtra. Gabika a Maťo, veľmi krásne ďakujeme za dnešok, že ste s nami dnes šli a za podporu počas celej cesty.

Držte zajtra palce. EmoJi pomaly končia.

Deň 33

Deň 33 photo

Dnes sme vstali 4:10, aby sme sa stihli pobaliť a dať raňajky pred odchodom električky. Stihli sme a na zastávke na nadväzný bus nás už čakal kamarát Maty, ktorý sa podujal "pomáhať nám niesť kríž" na náš posledný deň. O 6:00 sme už boli na Devíne a začínali našu poslednú etapu - dôjsť na najzápadnejší bod Slovenska, stred rieky Morava na rakúskej hranici.

Začiatok bol fajn, išli sme po modrej a na začiatku bol aj mierny stupák a následne klesák. Toto bola významná časť dňa, lebo zvyšných 25 km je prosím pekne čistá rovinka. Kto si niekedy prešiel SNP vie, že monotónnosť je celkom otravná. Našťastie s Matym plynul čas rýchlo a postupne sme sa približovali do Záhorskej Vsi. Cestou sme videli bobra, srnky, zajaca, veľa myší a nejaké vtáky. Celkom bujná fauna na naše prekvapenie. Samozrejme, že monotónnosť nám prekazilo počasie a trochu sme zmokli, nevadí, lebo veď už ideme posledný deň a išli sme dosť naľahko (a tak trochu očakávali, že dnes budeme mokrí).

Keď sme dorazili na najzápadnejší bod, bolo krásne počasie a ostré slnko - úplný opak toho, čo bolo ešte pár minút dozadu. Maty a Jitka šli bez váhania dnu do Moravy a zistili, že je to celkom plytké a dokráčali do jej stredu. Po chvíli som docupital aj ja a tešíme sa, lebo voda je príjemne teplá a čo je najdôležitejšie, tak sme všetci navštívili najzápadnejší bod Slovenska. Ja s Jitkou sme v extáze, lebo vieme, že naša cesta sa úspešne končí.

Cestou naspäť nás odviezli Jitkin brat s manželkou, za čo sa tiež chceme poďakovať. Už dlho sme s Jitkou mali premyslenú oslavu - ísť na Roxor burger (naša obľúbená burgerovňa v Bratislave) a dať si super burger, pivo a tiramisu. Roxor nesklamal a dali sme rekordný účet... Smejeme sa, lebo väčšinou nedokážeme zjesť také množstvo jedla, ale zjavne sme si na SNPčke zvykli na iný obnos kalórií :).

Týmto sa teda lúčime. Ďakujeme všetkým za podporu. Sme veľmi radi za stretnutia s našimi novými kamarátmi a spolucestovateľmi a dúfame, že sa ešte niekedy uvidíme. Slovensko je krásne, SNPčka obzvlášť. Odnášame si kopec zážitkov a sme na seba veľmi hrdí, lebo nebolo to bez problémov, ale všetky sme prekonali. Teraz bude nasledovať oddych a návrat k nášmu pôvodnému životu. Do budúcna by sme určite chceli ísť na nejakú turistiku, ale mňa osobne najviac láka ísť niečo na bicykli. Každopádne, toto je ešte ďaleko a dovtedy sa môže veľa zmeniť :).

Majte sa!